haber

Ako si

ideš a ja sa prepadávam do pekla
všetky & horúce pramene mi oblievajú
spomienky obarené vo vriacom kotly

ideš!

opätky ti klopkajú do môjho srdca
vryté červené slzy sú mi
najkrajšími drahokamami

bežíš!

bubnuješ mi na dušu
a ja?
ja rezonujem v tichu
nedorozumení

stojíš!

plačem nad sebou
nechce sa mi štverať na vrcholy
keď doliny sú zatiahnuté

trieskaš!

blesky križujú dúhovky
tvojich očí a ja si stále
myslím že aj po dvadsiatich
rokoch ťa môžem milovať

kričíš!

od rána do noci sa prehadzujem
v perine zabudnutia
aby mi neunikol žiaden hlások

si!

tak málo stačí
na ceste sa krčia žaby
mojich nôh

blúdiš...

a ja
a ja ti neviem ukázať
kade ísť

zúriš...

aby som pochopil
zmysel slov že je lepšie
ak som vyvetral len sám

horíš...

hladím rozžiarenú tvár
zmoknutými rukami
hľadám zmysel vlastných slov

sedíš...

tam kde by som chcel
byť pochovaný
na dlhé veky v zabudnutí

zostávaš...

so sivými vlasmi stretávam
Boha vychádzajúceho
z truhly hrobu

bohatneš...

kým ja som schudobnel
všetkými hláskami
bolesti

Stanislav Háber

(zo zbierky Štvrťstoročie lásky)