haber

Znásilnenie
Kto netrpel nevie čo je utrpenie
vezie sa pokojne na žitia pene
nevtrhol mu uragán do tela
a rúca
padajú moje modly do prachu
a ničí
niet viac prečo dvíhať zástavu
pustatina pavučiny bytia
voľne sa spúšťa
korene zapúšťa
vystrkuje prvé konáre
vzdory proti povere
ležím na studenej dlažbe
vietor mi fúka okolo uší
mrznem nič ma neruší
trpím a počítam sekundy
od jednej cez čísla
čo mením si na roky
od narodenia Krista
už som v 4. storočí
kresťanstvo práve
vyhlásili za štátne
náboženstvo
boj čísiel pokračuje
konečne je tu 10. storočie
nášho letopočtu
starovek strieda stredovek
a križiacke výpravy
po renesanciu čas zbehne
kým objavujem roky 1700
1800 a konečne 20. storočie
až po nové milénium
začiatky tretieho tisícročia
v ktorom vzdychám na balkóne
vo vetre a vo vnútri sa
rúcajú moje hrady z piesku
bolí ma každé zrnko padnuté
do prachu predsavzatí
aby pri spovedi mi kňaz
odvetil že to nevadí
ak hreším stále odznova
nik vraj nie je svätý
a tak neviem čo s rokom
v akom som sa ocitol
skúšam rátať ďalej
keď budem mať už celkom
biele vlasy ak sa toho
dožijem
až po čas kedy ma uložia
do zeme a zbelejú hlavy
mojich vnukov
potom ich detí
a radu ďalších z hliny tiel
cez nové stáročia
veličina večnosti mi v hlave
stavia časové zámky
budúcnosti
Čo ak by som tu neležal
čo ak by svet nejestvoval
a čo ak je len v mojej hlave
a vďaka ležaniu na balkóne
vytváram jeho ďalší diel
do ďaleka
Narátal som ešte
s každým novým rokom
štvrté tisícročie
a pridal tri storočia
viac som nevládal
vplazil som sa do bytu
na posteli tvoju siluetu
som v tme znásilnil
mohla za to tvoja obnažená noha
a moja božská viera
v najbližších 1300 rokov
kedy si to v pekle žitia
odčiním

Stanislav Háber

(zo zbierky Záhady duševnej záhrady)