napíšem príbeh o tom, čo sa dialo v Betleheme v čase, keď sa tam
ako malé dieťa narodil Spasiteľ Ježiš Kristus v jasličkách na
slame. Došlo mi, že príbeh nemám napísať sám, ale na tento zámer
mám použiť literárnu postavu. Veď kto by mi uveril, keby som
tvrdil, že viem, ako to vyzeralo v Betleheme pred viac ako 2000
rokmi? Tak som použil Mikuláša Hemiho, ktorý bol novinár a jeho
snom bolo stať sa spisovateľom. Raz, keď sedel v kostole na
adventnej omši pred Vianocami, prešiel mu hlavou mnou spomínaný
pravdivý príbeh z Betlehema. Kde inde mohol dostať inšpiráciu, ak
nie pri vianočných modlitbách? Zároveň pochopil, že ho nemôže
napísať tak, ako sa mu zjavil pred očami, veď kto by mu uveril,
že bol v Betleheme, keď sa diali tie divotvorné udalosti? Hemiho
príbeh natoľko zaujal, že sa rozhodol narodenie Krista stvárniť
literárne v románe O Vianociach, v ktorom v úvode napísal, že
nasledujúci text objavili archeológovia pri vykopávkach
v Betleheme zapísaný na hlinených tabuľkách hrnčiara Izraela
Habera. A on - Mikuláš Hemi - tento príbeh teraz po rekonštrukcii
textu predkladá prvýkrát čitateľom. Mne už potom stačilo si
prvotinu Mikuláša Hemiho prečítať a napísať o nej nasledujúcu
recenziu.
"Život je príležitosť - smrť istota," táto myšlienka anjela
Samangelofa skrýva v sebe aj dôvod zrodenia Spasiteľa. Samangelof
spolu s ostatnými anjelmi využil príležitosť narodenia Boha, aby
mohol zletieť z neba k betlehemským pastierom. Inokedy anjelom
nie je dané, aby sa mohli zjavovať vo vlastných podobách pred
smrteľníkmi. Narodenie Ježiša bola tá pravá chvíľa.
Ako tvrdí ďalšia z postáv príbehu v Betleheme anjel Uriel,
bola to dokonca ich cherubínska povinnosť. Oni museli z neba
nasledovať svetlo, ktoré sa rozhodlo vstúpiť do hmoty. Veď anjeli
sú súčasťou neba. A teda automaticky sprevádzajú Boha na jeho
cestách.
Po rozvití Samangelofovej ídey nám vychádza, že Boh sám
považuje život za príležitosť a smrť za istotu. Lebo on pozná
tajomstvo, čo je po smrti.
Po smrti má Boh podobu trebárs Borgesovej Babylonskej
knižnice. V nej je absolútne všetko napísané pomocou dvadsiatich
piatich znakov. Dvadsiatich dvoch písmen, čiarky, body a medzery.
Dvadsať dva písmen predstavuje v kabale, na ktorú sa priamo Jorge
Luis odvoláva, dvadsať dva úrovní neba.
Teda Borges nehovorí o abecede. V texte o Babylonskej
knižnici opisuje v skutočnosti nebo, ktoré má preňho podobu
knižnice plnej príbehov ľudstva.
V románe O Vianociach nie je Borges menovite spomínaný. Text
je knižným debutom Mikuláša Hemiho a paradoxne v ňom nejde
o Vianoce, teda o narodenie Krista.
Mikuláš Hemi si z udalostí v Betleheme všíma inú skutočnosť.
Príležitosť pre anjelov navštíviť Zem. Preto v knihe Uriel
o tejto výnimočnej možnosti hovorí ako o povinnosti.
Povinnosť anjelov sprevádzať Stvoriteľa v čase jeho
vstúpenia do ľudského tela je logická a dokumentuje fakt, že Boh
sa stal človekom. Ako by sa nebo mohlo vzdialiť od svojej
ústrednej postavy?
Hemi v anjelskom spise dokazuje, že v čase Kristovho života
bolo nebo na Zemi. Nasledne z toho vyplývajú aj ďalšie udalosti.
Preto zosnulý Lazár na Kristov pokyn vyšiel z hrobu, či na
Ježišov zásah ožilo mŕtve dievčatko. Rovnaké ako to, ktoré
o niekoľko storočí neskôr predávalo zápalky v Christianovej
vianočnej rozprávke v dánskej Kodani, aby ju Andersen zázračne
oživil na stránkach papiera.
Autor textu O Vianociach Mikuláš Hemi však čitateľov
presviedča, že zázraky sa diali v súvislosti s Ježišovým životom
v súlade s nebeskými silami. A tak potvrdzuje, že Mesiášova moc
naozaj nebola z tohto sveta. Preto žiadnu moc ani nemohol
odovzdať apoštolom pri poslednej večeri. Dal im iba kľúče. Kňazi
ako nástupníci apoštolov nemajú duchovnú moc Ježiša, ale
sprostredkúvajú veriacim kľúče, ktoré k tejto moci cez vieru vedú
pre každého.
A hoci si Hemi kladie otázky, či tými kľúčmi sú jednotlivé
modlitby, alebo melódie, či chrámové spevy, veď hudba preniká až
do nebies, keď jej kmitočet je totožný s kmitočtom svetla, ide
iba o vedľajšie poznania strhujúceho príbehu. Ten rozpráva zatiaľ
v ľudských dejinách o poslednej známej návšteve anjelov na Zemi
pri narodení Boha v Dome chleba Betleheme.
Autor zachytáva v opisoch malebne a plasticky júdsku krajinu
a mesto Betlehem tých čias. Nebeskú vervu, s akou plnili vôľu
nebies zapálení cherubíni, ale aj skutočnú pompu, ktorá ich
pritom sprevádzala. Anjelská radosť bola nakazlivá a prechádzala
aj na ľudí, prostých Betlehemčanov, ktorí mali to šťastie sa stať
ako jediní z ľudskej civilizácie svedkami nezvyčajného nebeského
divadla.
V masovom meradle sa nič podobné neuskutočnilo niekoľko
tisíc rokov. Kristove zázraky sú iného rázu, lebo viditeľne ich
konal sám. Kým tu sa z neba vznášalo množstvo duchovných bytostí.
A ďalšie videnia, ktoré mali po Kristovi iní svätí neboli spojení
s takým masovým príchodom anjelov na Zem.
Preto ambícia Mikuláša Hemiho priblížiť nám túto udalosť
pomocou literárnej fikcie je fascinujúca. Často sa to stane, že
pri dotváraní predstavy sa z pomysleného tvaru stane skutočnosť.
Potom už ťažko možno zistiť, čo je realita a čo fikcia.
Takže sa zdá, že Hemi bol skutočne tam. V júdskej krajine
v meste, ktoré sa volá Dom chleba, teda Betlehem. A to práve v tú
chvíľu, keď sa otvorilo nebo a pred zrakmi všetkých betlehemskych
obyvateľov zostupovali na Zem anjeli.
Mikuláš Hemi sa nepustil do ľahkej úlohy, keď vlastne dopĺňa
bibliu o tie deje, ktoré sa nám historicky nedochovali.
Evanjelisti im totiž zjavne neprikladali význam. Nakoniec,
nečudo, veď ani jeden z nich nebol pri tomto nebeskom predstavení
prítomný. A nakoniec, je to aj v súlade s myšlienkou nebeského
tvora, anjela Senoia, ktorý navštívil s dobrou novinou
betlehemského hrnčiara.
To je jeden z príkladov rozšírenia nám známeho biblického
opisu. Teda anjeli nenavštevovali len pastierov. Podľa Hemiho
úsudku vošli aj do príbytkov iných Betlehemčanov, remeselníkov,
či obchodníkov.
Hrnčiar Izrael volaný aj Haber, lebo pochádzal z Hebrónu, sa
z anjela radoval. Až tak, že mu cherubín Senoi musel pripomenúť:
"Nie je dôležité, že anjeli zleteli z neba, dôležité je, že Boh
chodí po Zemi".
A preto sa o anjeloch tí, čo túto udalosť prežili, pred
inými nezmieňovali a nevedeli to ani evanjelisti.
Borges tvrdil v svojom metafyzickom texte o Tlöne, že kto
číta Shakespeara, stáva sa Shakespearom. Po zážitku z anjelskeho
románu O Vianociach sa mi vidí, že nielen citáciou Borgesových
viet o abecede sa z Mikuláša Hemiho stal na chvíľu Borges. Videl
svet jeho očami. Alebo sa stal Borges na chvíľu Mikulášom Hemim?
Stanislav Háber
(zo zbierky "O")
Komentáre
stačí sa zamyslieť