haber

pri padajúcich viečkach

sťahuješ rolety

ktoré roztočené otvárajú

všetky plynové pedále

zaseknuté v myšlienke

na nové ktoré sa neobderie

zakrátko sa spustí dážď

a ty mi vravíš čo nespíš

šaliem za tvojou zlatou

ponožkou mi stieraš

smiech z očí aby sme

nevideli sami na seba

ale len na

Stanislav Háber

(zo zbierky Voňavé milovanie)