haber

O plagáte na stene
     Skôr, kým  som sa ocitol nad  posteľou malého chlapca, ktorý
si ma zavesil na stenu, lebo  je na mne zobrazený hokejista, akým
by on sám raz chcel byť, som bol aj ja živým tvorom.
     Nás - rastliny, však ľudia veľmi za živé bytosti neuznávajú.

Nevieme chodiť, ani štekať, či podľa ich hodnotení ani rozmýšľať.
     Vedia, že  sme živé bytosti. Pravidelne  nás polievajú. Chcú
totiž, aby sme im svojou zeleňou spríjemnili život. Niekedy zasa,
aby sme  im priniesli plody. V  tom lepšom prípade chápu,  že nás
potrebujú pre udržiavanie čistého vzduchu.
     To je asi všetko, ako sú schopní nás vnímať.
     Aj  medzi ľuďmi  sú však  výnimky. Počas  svojho vegetačného
života som sa s jedným takto vzácne mysliacim človekom stretol.
     Tento  príbeh si  hovorím sám  pre seba  iba v  myšlienkach.
Dúfam, že ho niekto z tejto rodiny pochopí. Možno sa mu prisnije.
     My,  rastliny, totiž  práve preto,  že nás  od iných  živých
tvorov delí priepasť ticha, lebo  nemáme ústa a ani hlasivky, cez
ktoré  by  sme  vydávali  zvuky,  žijeme  dlhšie. Nielen iba svoj
vegetačný čas. Zostáva nám totiž pamäť zakódovaná v každom vlákne
nášho  rastlinného   tela.  A  kým  nám   slúži,  môžeme  hovoriť
o vlastnej existencii. Práve pamäť z nás robí duchovné stvorenia.
Až nám zlyhá, lebo sa naše vlákna rozpadnú vplyvom času na prach,
nastane náš zánik.
     Po  smrti sa  ocitneme v  rajskom lese.  Staneme sa súčasťou
šumiacich  korún večných  drevín. Splynieme  do jednej  spoločnej
rastlinnej duše plnej pestrofarebného sveta.  V ňom nám už žiaden
lístok neuvedne. Plod nezhnije. Kvet neodkvitne. Budeme tam večne
sviežimi a spievajúcimi lesmi.
     Čím som starší, mám vo všeličom oveľa jasnejšie, ako som mal
predtým.  Rovnako  ako  iné  mysliace  tvory.  Niekedy ma premkne

pocit, že všetko malo byť presne tak, ako bolo.
     My, rastliny, totiž vieme samé od  seba, že na svete nie sme
iba  z  rozmaru  matky  prírody.  S  týmto  vedomím  sa už rodíme
v podobe  najprv  kvetu,  neskôr  plodu  na  konároch  materského
stromu.
     Často  daromne  o  tom   hovoríme  ľuďom.  Majú  síce  jazyk
a používajú slová,  ale nie vždy  na chválu Svoriteľa.  Preto nám
nerozumejú.
     Máme vďaka našej vynachádzavosti  všakovaké možnosti, ako sa
im prihovoriť aspoň telepaticky  cez vnuknuté myšlienky. Ľudskému
oku ľúbivým pohľadom, ktorý  mu poskytneme, keď zbadá rozkvitnutý
strom  v mori  hustej trávnatej  zelene. Či  mäkkým oblým  tvarom
našich šťavnatých plodov, ktoré sa priam núkajú na zjedenie.
     Hovoríme k človeku aj vtedy, keď  sa pod nás schová do tieňa
pred slnečnou  páľavou. Pod konáre  ho prichýlime do  úkrytu pred
prudkým dažďom, vetrom, krupobitím alebo snehom.
     Prihovárame sa  každému neustále. Neviem, prečo  práve v nás
mal Stvoriteľ  také zaľúbenie, že  nám dal túto  vlastnosť. Je to
naša špecialita. Vzbudzujeme u  ostatných živých bytostí príjemné
pocity a myšlienky.
     Ľudia  sú zasa  zvyknutí robiť  si z  nás sluhov. Nenačúvajú
našim hlasom. Pritom ich počuť  aj zreteľne, keď vetrík ani vánok
nefúka a predsa naše korunované hlavy tíško ševelia.
     To  my sami  od seba  hýbeme konármi  a lístkami. Mechanicky
chceme nahradiť zvuk. Ten nám chýba v hrdle, ktoré tiež nemáme.

     Takto  vyjadrujeme  aj  svoje  pocity.  Keď  naše konáre, či
stvoly  vŕzgajú na  tenko, je  nám zima.  Ak chrapčia,  kvári nás
smäd. Hlboké  brumkanie zasa znamená, že  sme spokojní. A ľahúčke
ako hodváb hebučké  mrnkanie - to je naša  pieseň lásky. Ozýva sa
najmä  na  jar,  keď  pučia  na  haluziach  nežné  puky  a lákajú
k milostným  hrám motýle,  včely, muchy  na prenos  peľu na  naše
roztúžené kvety.
     Nebránime  sa. Mlčky  príjmame sekery  a píly.  Človek z nás
vytvára podľa svojej mienky neživé predmety. Sú potrebné pre jeho
život.
     Radi  a verne  mu  pomáhame,  pochopte, my  nezomierame. Iba
prechádzame do  inej, viac - menej  trpnej existencie. Zastaví sa
síce náš rast, na druhej strane zmúdrieme, dospejeme. Už nás viac
nezaujíma, čo  sa po hore  ozýva, či naozaj  dokatovali brezu pri
potoku vandali, alebo čerešni zasa olámali konáre neposedné deti,
ktoré mali chuť na jej červenkasté sladké plody.
     A tak potom  ako predmety prežívame osudy spolu  s ľuďmi, až
do rozpadu našej pamäte ukrytej  v drevenej vláknine, čiže žijeme
dovtedy, kým sa vláknina udrží pohromade.
     Ľudia  majú uši,  ale nás  - rastliny  - nepočujú, lebo skôr
veria  mechanickému  zvuku  ako  vlastnej  mysli.  Pritom  nás za
rozumné bytosti nepovažujú.
     Starajú sa o nás iba z egoistických dôvodov, aby z nás niečo
získali. Ťažko  si predstaviť, že  by nás chápali  ako rovnocenné
tvory.

     Potom im ťažko môžeme čokoľvek  povedať. Vedeli by sme im aj
poradiť.  Ako nás  čo najlepšie   využiť. Kto  už to  vie lepšie?
Niektorí z  nás sú súci  kvalitou svojho tela  len na husle.  Iba
barbar  by z  nás strúhal  porisko na  sekeru. Na  to sa hodia tí
bratia,  ktorých  drevo  je  pevné.  Mocné.  Tvrdé. Nepodajné ako
z ocele. Z iných sú tie najkrajšie kusy nábytka. Takého, aký majú
v starých kaštieľoch a zámkoch. Prežijú veky.
     Nerepceme na vlastný  osud. Je náš a my sme  ním. Dal nám ho
náš  otec  -  Stvoriteľ,  preto  sa  z  neho  snažíme  tešiť. Ide
o rozhodnutie vyššej  vôle, než je naša.  Tá vôľa kedysi porodila
aj človeka.
     Vôľa,  ktorú  spomínam,  je  plodiaca  láska  Stvoriteľa  vo
všetkých živých bytostiach.
     Začnem  však po  poriadku s  rozprávaním môjho  príbehu, veď
o zvykoch,  spôsoboch i  osudoch  rastlín,  som už  povedal dosť.
Nakoniec, kto  by ma aj  v úplnosti lepšie  pochopil, ak nie  iba
ďalší strom?
     Človek je  úplne inakší, akoby ani  nevyrástol zo zeme, hoci
práve plodmi z  nej sa živí. Tiež teda v  nej má svoje korene, aj
keď očami ich nevidí.
     V  jednu  jeseň,  keď  ešte  továrenské  komíny  u nás toľko
nedymili, dozrel som  z kvetu v plod. Vtedy  ma - semienko zlatej
lipy - zovrela do hrsti teplá a už pri dotyku som cítil, že dobrá
ruka.
     My, rastliny, inak vnímame  bytosti ako ľudia. Hneď zistíme,

čo sa v  ktorej skrýva. Či je to dobrá  osoba a či zlá. Milosrdný
tvor alebo zatrpknutý zlostný čudák.
     V tej  chvíli som bolo  šťastným semienkom. Spoznalo  som po
prvýkrát  človeka.  Toho  zvláštneho  tvora,  ktorý  má pohyblivé
korene, kým my tie naše máme navždy pevne zapustené do zeme.
     Navyše to bol človek dobrý. Vôbec by mi nevadilo, keby si zo
mňa spolu s hŕbou mojich súrodencov pripravil horúci vodný nápoj.
Ten, o akom mi vravel môj rodný strom, že z nás ľudia robia.
     Hovoria mu čaj.
     Z  nás je  sladký sťa  med vďaka  mame, ktorou  je nám kvet,
z ktorého sme odkvitli na semeno.
     S radosťou  by som odovzdal dobrému  tvorovi, ktorý ma držal
v ruke,  všetku  silu  slnečných  lúčov.  Celú  vôňu  mojej matky
- žiarivého kvetu, v ktorého lôžku som sa narodil.
     Tá bytosť chcela niečo iné.  Najprv ma hodnú chvíľu zvierala
v teplej  dlani. Keď  ju  otvorila,  človek, ktorému  patrila, sa
začal so mnou zhovárať.
     Bolo  to  fantastické!
     Silnejší pocit  som odvtedy pocítil  hádam len pri  narodení
prvého  semienka, ktoré  som porodil  ešte ako  čerstvo vyrastený
mladý strom.
     Človek ma považoval za tvora!
     Za seberovnú bytosť hodnú jeho slov!
     Nadšene   som   počúval    o   svornosti.   Láske.   Ľudskej
spolupatričnosti. Toho  všetkého som mal  byť ja -  malé semienko

v jeho dlani - symbolom.
     Muž  mi vravel,  že nechce,  aby vtedy  niekto vedel,  že ma
takto láska. Bolo to naše spoločné tajomstvo.
     Podľa jeho priania som sa  mal stať stromom, ktorý v nádhere
žiadneho  tvora pod  slnkom nenechá  na pochybách,  aká krása  sa
skrýva na slovenskej zemi. Do nej ma aj zasadí.
     Sľúbil mi,  že nájde miesto,  kde na mňa  bude stále vo  dne
svietiť slnko a v noci ma pred prívalmi búrok skala ochráni.
     Tak aj urobil.
     Vtlačil ma  do teplej vlhkej zeminy  blízko potoka, ktorý mi
za tie  roky, čo som vedľa  neho už ako strom  stál, stihol večne
zhovorčivými vlnkami veľa povedať.
     O krajine, ktorá je moja rodná. O človeku, ktorý v nej býva.
Sám  sa s  veselým žblnkotom  neustále ponáhľal  vtiecť do sútoku
Moravy a Dunaja pod bralom, na ktorom stojí hrad Devín.
     O mužovi, čo ma potajme zasadil, som dlho nič nepočul. Vedel
som  iba, ako  sa volá.  Vážil si  ma a  preto sa  mi logicky  aj
predstavil.
     V ten slnečný  teplý deň mi povedal prosto.  Tak, ako vravia
deti -  bez postranných úmyslov -  rovno a úprimne. Aj  sa trošku
sám  pre  seba  zasmial:  "Moje  meno  je  Ľudevít  Štúr. A ty si
semienko lipy, pravda?"
     Potešilo  ma,  že  moju  odpoveď  hneď  začul, keď ju nahlas
povedal.
     Až neskôr,  keď som už  nemal drevené telo  stromu, ktoré mi

obelelo na  novinový papier, som  sa o ňom  dozvedel, aký to  bol
bohatier.
     Dokázal   slovom   povzniesť   čisté   a  krásne  myšlienky.
O rovnosti, bratstve,  spolupatričnosti. Lenže aj  o originalite,
jedinečnosti a  jej potrebnosti. A to  nielen každej bytosti, ale
aj  jej rodiny  a spoločnosti,   ktorá bez  ohľadu na  veľkosť je
rovnocenne začlenená do jedného tela ľudstva.
     Viem, o čom hovorím, veď slovo je pre rastliny posvätná vec.
My  ho  totiž  vysloviť  nedokážeme  a  každá  jeho definícia nás
privádza do úžasu.
     Viem aj to, že ľudia tiež  mali radi Štúrove slová. Preto sa
pre  nich  stál  hrdinom,  človekom,  ktorý  zo  slova  -  z  tej
najposvätnejšej vyslovenej  myšlienky - dokázal  vytvoriť klenot,
ktorého jas svieti aj v najčernejších temnotách histórie ducha.
     Aj  Štúr však  zažil  sklamania.  Najmä v  závere tragického
a krátkeho života. Vtedy prestával niekedy veriť zmyslu vlastných
slov, lebo na miernych ľudí mojej rodnej krajiny mali, v tom čase
podľa jeho mienky, len slabý účinok.
     Keby bol vtedy  tušil, ako sa títo ľudia  rokmi zmenia. Keby
ich videl, ako vyspeli. Dozreli.
     Ako keď  sa jemné skoro neviditeľné  lupienky lipového kvetu
v jedno  ráno nerozvinú,  lebo sú  z  nich  síce malé,  ale o  to
tvrdšie a  húževnatejšie semienka. A  každý sa čuduje,  odkiaľ sa
zrazu nabrali v zlatých korunách líp.
     Podobne ako  stromy títo ľudia dosiahli  vlastný vrchol neba

a odtiaľ  zazreli celý  les ich  druhu -  človeka, ktorý  obopína
planétu, na ktorej sa narodili.
     A obohatili ho presne  podľa Štúrovho úmyslu - jedinečnosťou
a originalitou. Silou vzdorovať a nepoddať sa osudu.
     Naučili  ľudstvo,   že  v  ňom  nesmú   silnejšie  a  väčšie
spoločenstvá ovládať  menšie a slabšie, lebo  potom bojuje človek
sám proti sebe a nie za seba, za vlastný rozvoj, za krídla, ktoré
ho raz tiež vynesú do raja rovnako, ako každú rastlinu.
     Práve naša  vegetačná ríša bola pre  ľudí žijúcich od Devína
po Tatry vzorom.
     My,  rastliny, sa  neklbčíme, jeden  druhého neutláčame  tým
vulgárnym  spôsobom, že  by sme  sa snažili  navzájom sa ovládať.
Každý z nás rastie potiaľ, pokiaľ mu stačia jeho sily a Stvoriteľ
mu pridá množstvo  vlahy a živín, koľko má určené  v osude, že mu
patrí. Pravda,  až na cudzopasné  výnimky, ktorých je  však oveľa
menej ako medzi ľuďmi.
     Kto chce žiť  na úkor druhého, je večne  nespokojný s osudom
a snaží sa  zväčšiť, aby bol  silnejší a mohol  ovládať slabších,
čím sa  sám odsudzuje k  zániku. Raz príde  jeho pád. A  to chcel
Štúr, aby  ľudia jeho krajiny naučili  celé mohutné ľudstvo, dali
mu príklad vlastnou existenciou.
     Dnes už tuším, čím budem, až ma raz chlapec vyhodí ako starý
nepotrebný  plagát do  smetiaka zberných  surovín. Odtiaľ  určite
pôjdem opäť do papierní.
     Presne, ako  som o tom sníval  vtedy, keď som ešte  v podobe

lipy  zavadzal výstavbe  asfaltovej  cesty  cez les  na Devínskej
Kobyle. Na pol cesty z Bratislavy do Devína.
     Tuším to.  Nepoznám však svoj osud  do detailov presne, lebo
sa ešte nenaplnil. A žiadnemu  tvoru neprislúcha vedieť viac, ako
je nutné, aby v tej chvíli vedel.
     Ešte  vtedy,  po  zasadení,  keď  som  roky  rástol ako lipa
- symbol bratstva  ľudí krajiny, ktorá bola  aj moja rodná, podľa
priania Štúra, som sa naučil, ako správne žiť.
     Zažil som búrky. Víchrice. Letné páľavy. Tiché pestrofarebné
jesene.  Vtedy  prichádzajú  najbolestivejšie  chvíle  pre  strom
- rozlúčka navždy s čerstvo narodenými semenami.
     Je to  však aj radosť,  ak sa z  nich ujme blízko  vás ďalší
strom -  následník. Pozorujete, ako vystiera  k nebu prvé konáre.
Na nich drobné puky, predzvesti jari.
     Najhoršia  bola tá  hrôza, že  ho robotníci  stavajúci cestu
odpília tiež spolu so mnou. Veď ešte nedorástol toľko zím a jarí,
čo  ja. Takže  som sa  triasol oň  od strachu  a modlil  sa, nech
zachovajú aspoň jeho korene v zemi.
     Našťastie, obišli ho  a ešte aj dnes za  mňa stojí na okraji
cesty. Viem to.  My, stromy z jedného rodu  vysielame vlastné pre
ľudí  nepochopiteľné  signály.  Aj  na  diaľku  sme teda v stálom
spojení vedomia, že ešte jestvujeme pevne zakorenené ako rastliny
- stromy v zemi.
     V tých  časoch som vídal  deti, celé hromady.  Šli s taškami
a košíkmi zbierať  moje kvety. Trhali  ich, aby z  nich potom ich

mamy navarili v zimných dňoch voňavý čaj.
     Pýtate sa možno, čím som  ich videl? Nech vás to neprekvapí,
ale stromy, či  iné rastliny, aj počujú. Nemáme  oči ani uši, ako
iné  pohyblivé   tvory,  ale  to  nám   neprekáža,  aby  sme  ich
rozoznávali nielen podľa toho, akými sú,  ale aj čo robia, či aké
zvuky vydávajú.
     Ťažko  sa to  vysvetľuje,  hádam  stačí, ak  vám pripomeniem
mnoho prípadov, keď ľudia videli  i počuli, hoci sami boli hluchí
a slepí.
     Sám som o  nich prinášal v čase, keď  som slúžil na novinové
účely, obdivuhodné  príbehy. Tí ľudia,  keď sa oddelili  dušou od
tela,  zrazu videli  aj počuli,  čo predtým  nemohli. Hmotné telo
však nemali.
     A to všetko vďaka duši.
     Rastliny majú  tiež dušu a  v nej schopnosť  vidieť a počuť.
Rovnako ako u ľudí, ani naša  duša nerozpráva, ale s inými tvormi
komunikuje myšlienkami.
     Každému  semenu,  ktoré  som  ešte   ako  otec  -  strom  vo
vegetačnom  čase  môjho  žitia  odchoval,  som  od jeho narodenia
bratskú lásku podľa priania Štúra do duše vštepoval:
     "Ľudia sa v krajine, kde si sa narodil, ľúbia. Až z teba raz
bude strom, budeš ty tej lásky symbolom."
     V papierňach, keď ma ľudia  zoťali preto, že som prekážal vo
výstavbe novej asfaltovej ceste, moje telo zomleli na kašu. Z nej
vytvorili novinový papier.

     Bolo mi smutno, aké správy som ľuďom tejto krajiny prinášal.
Do slobody vtrhli  armády. Tanky sa valili ulicami.  Krik a plač.
Nadávky  a škrípanie  zubami sme   počuli aj  my -  haldy papiera
v rotačkách. Na naše telá sádzali tragické čierne písmenká.
     Strieľalo sa.  Tragédia, veď ľudí bratskej  lásky ich bratia
zabíjali.
     Cez  zber som  neskôr opäť  ako noviny  hlásal ďalšie smutné
zvesti.  Stránky  môjho  tela  zdobili  zlovestné  písmená, ktoré
vraveli  o tom,  ako sa   ľudia bratskej  lásky sami  medzi sebou
rozhádali. A to až do dňa, kým zo mňa nevyrobili transparent. Ten
už opäť hrdo niesli nad hlavami.
     Tak hrdo, ako vtedy, keď  ma Štúrova ruka vtláčala do žírnej
vlhkej zeme. Vtedy  som bolo semenom. Mal zo  mňa ešte iba vyrásť
strom - lipa - symbol svornosti.
     Z tej  výšky ľudských hláv  som videl, ako  sa krajina zrazu
prudko  narovnala. Stala  sa sama  sebou. Bola  vlastnou, už  ani
podľa mena cudzou.
     Zrodil sa  domov ľudí bratskej  lásky, čo sa  nezabíjajú pre
nešťastné lásky k peniazom.
     Pamätám sa na to mrazivé  zimné opojenie. Na údery zvonov na
kostolných vežiach, keď  sa o polnoci rodil Nový  rok 1993 a nová
krajina. Z neba svietili na biele ulice presvetlené haldami snehu
oči Stvoriteľa - myriadami hviezd vo Vesmíre. Galaxiami, ktoré sa
na chvíľu priblížili k Zemi.
     Potom som opäť  putoval do zberu. Už som sa  tešil, na čo si

ma teraz  ľudské ruky vyberú.  Čím budem, až  ma opäť stvoria  do
užitočnej  podoby.  Vytlačili  na  mňa  plagát legendy hokejových
brankárov. Podobizeň Vladimíra Dzurillu.
     A  teraz, keď  strážim spánok  chlapčeka zo  steny nad  jeho
posteľou, kde  sníva sen o svojom  hokejovom šťastí, odrazu viem,
čím budem opäť. Je to taký zvláštny skoro nepostrehnuteľný pocit,
ktorý prepadá aj ľudí, ale tí  si ho tak intenzívne nevšímajú ako
my, osoby s  vegetatívnou povahou. Vždy, keď sa  v príbehu mojich
premien  dostanem  až  k  tomuto  bodu,  rozžiari  sa  pred mojím
vnútorným zrakom belostná predpoveď nebies:
     "Zo zberných surovín a papierní pôjdeš opäť do tlačiarní."
     V nich práve na mňa vysádžu tento príbeh.
     Stanem sa pre iných malou slovenskou bibliou.

Stanislav Háber

(zo zbierky O)