haber

     Na veštbu Lautréamonta prikladám znak vlastnej túžby

Keď sa dotýkam tej smiešnej pravdy
                   na prelome doterajšieho
pohŕdania
ňou a vlastným poznaním, musím pripustiť
                               možnosť,
             že ak by som nesiahol po tebe,
    Isidore Ducasse comte de Lautréamont,
aj tak by som to vedel.
Ten výsmech prázdnym dlaniam,
                ktoré v pokore prirodzenia
čakajú na spasenie,
bez chuti siahnuť, aj keď chybne, na Parnas,
sa mení v úctu, či práve oni nie sú múdrejší
                              a lepší-krajší
                                 v prostote,
že sa o to nepokúsili, a ten
                    čo skúsil, prišiel až po
začiatok ich bytia.
Sklopený zrak do zeme,
               z  ktorej vzišiel prvý pohľad.
Neviem, mám zvláštne chvenie,
                            asi som to vedel,
ale kde bol potom začiatok a kde
                koniec relatívnosti myslenia?
Hnus nad sebou sa rýchle mení
             na samozrejmosť a dokonca pýchu,
že aj keď som to vedel,
ostal som tam, kde som.
Nedokážem viac postihnúť slovom

                 sled mysle a mrzí ma a trápi,
že umenie vo svojej nahote
nie je ničím iným,
len nezmyselným blúznením nahých tiel,
                             zúrivo búšiacich
na dvere večnosti.
Po meči či či či...
V tomto prípade úplnou náhodou
                    by som musel a musím brať
nielen ich, ale aj vlastný dych v rytme moci.
I keď som megaloman a verím, že ním nie som
ako každý iný, ktorý tvrdí,
           že vie o sebe, že patrí k bláznom,
no už tento osamotený fakt vyvracia
                              jeho tvrdenie,
pretože blázon tvrdí vždy opak.
Takže aj keď výnimka utvrdzuje
                 v sebe formu vzoru líšenia,
musí celkom iste zmeniť pravidlo,
aby viac už nik nemohol povedať,
že precedens jej trvania
           ohrozuje domnienky tejto veštby.

Stanislav Háber

(zo zbierky Pokoj rezbára)